ASC - Podorlicko

Krátký životopis

Anjel sa stal ošetrovateľom

*12.október 1880 – + 15.marec 1951

Pán Boh si vzal k sebe dona Bosca roku 1888. Rok potom v Boretto pri Reggio Emília istý deväťročný chlapec začína pracovať. Nevie, kto je don Bosco, ale raz ho budú v Argentíne nazývať „donom Boscom chudobných.“ Ale nateraz prežíva tvrdú skúsenosť Janka Bosca na gazdovstve Moglia bez toho, že by o tom niečo vedel.

Vstáva ráno o troch , kúsok polenty pod zuby, aby sa celkom zobudil a na pole. Je z neho „paholček nádenník“ až do 16 rokov. A pracuje sa od svitu do mrku. Tvár dlhá, vychudnutá a strach, že skončí ako toľko iných nádenníkov, ktorých skolila vo veku 20 rokov pellagra[1] alebo malária.

Ten chlapec sa volá Artemid Zatti a keď je doma v rodine, počúva, ako otec a matka plánujú odísť do Ameriky. V Argentíne v Bahía Blanca majú strýka. Ten im píše, že v Južnej Amerike sa usilovný človek môže uchytiť. V Taliansku v tých rokoch má nádenník úbohé možnosti. Je tam roľnícka kríza, nezamestnanosť, veľkostatkárstvo a bieda, ktorá kosí poľných robotníkov ako pšenicu.

Roku 1897 Zattiovci odchádzajú. Artemid má 17 rokov. Bahía Blanca a celá Argentína je plná talianskych emigrantov, ktorí tvrdo pracujú a mlčia. Strýko ich čaká a pomáha otcovi začať obchodovať po jarmokoch. Artemid si tiež našiel prácu a dal sa do výroby tehál.

Čo keby som i ja?

V Bahía Blanca je veľa antiklerikálov, ale Zattiovci idú do kostola každú nedeľu. Kostol spravujú saleziáni dona Bosca, ktorí boli prišli do Argentíny ako misionári 22 rokov predtým. Správca fary sa volá Karol Cavalli a Artemid mu tak trocha pomáha udržiavať v poriadku kostol. A keď má trocha voľného času, sprevádza ho aj pri návšteve chorých. Don Karol mu ponúkne životopis dona Bosca a Artemid ho prečíta „na dúšok“. A zrodí sa mu v hlave nápad: „Čo keby som sa stal saleziánom i ja?“ Artemid má už 19 rokov a hovorí o tom so svojím otcom. Ten dobrý človek zdvihne plecia a povie: „Už si dospelý, môžeš sám rozhodovať o svojom živote. Ale si to dobre rozmysli, pretože ak sa dáš na takú cestu, musíš vydržať až do konca.“

Saleziánskych domov je v Argentíne pomerne veľa a nachádzajú sa rozložené po celej krajine. Dom, v ktorom sa zhromažďujú mladíci, čo sa chcú pripraviť na saleziánsky život, je v Bernal neďaleko Buenos Aires.

Do Bernal prichádza mladý salezián s tuberkulózou a Artemid si ho vezme na starosť. Ten salezián podľahne tuberkulóze a zomiera. Artemid má 22 rokov. Zmocní sa ho akýsi dotieravý kašeľ a prihlási sa aj každodenná horúčka, najme podvečer.. Lekár si ho prehliadne a zistí tuberkulózu aj v Artemidových pľúcach. Opýta sa predstavených: „Nemáte nejaký dom v Andách? Vzduch je tam jemný a bohatý na kyslík. Nuž, ak ho chcete zachrániť, pošlite ho tam.“

Dom by bol, ale aby tam Artemid prišiel musí prekonať 600 km a vrátiť sa do Bahía Blanca. A odtiaľ podniknúť druhú cestu na východ a tá je dlhá 700 km. To by mu mohlo byť osudné. Prvých 600 km Zatti prekoná na tvrdom sedadle tretej triedy a prichádza do svojho domu a do saleziánskej fary. Je krajne vyčerpaný. Don Karol píše hneď predstaveným a o pár dní dá na vedomie rodine: „Artemid nepôjde do Ánd, ale do saleziánskeho domu vo Viedme. Tam je dobrý vzduch a výborný lekár. Ten ho vylieči.“ A jemu povie: „Len čo sa na to budeš cítiť, Artemid, môžeš cestovať. Tu máš peniaze na cestu.“

Vo Viedme existuje jediné saleziánske dielo s pripojenou nemocnicou a lekárňou. Misionári ich museli postaviť 14 rokov predtým. Mesto bolo vlastne veľká hromada chudobných barakov, kde choroba mohla byť smrteľnou, pretože chýbali aj tie najzákladnejšie lieky. Salezián Don Evazio Garrone bol predtým ošetrovateľom v talianskom vojsku a mons. Cagliero ho poveril zriadiť lekáreň. Don Garrone bol šmahom ruky „promovaný“ za lekára a v lekárni začalo fungovať zvláštne účtovníctvo. Bohatí platili za liek dvojnásobnú cenu a chudobný neplatili nič. Vedľa lekárne bola maštaľ. Očistili ju, dezinfikovali a vybavili ju posteľou a matracom. Tak vznikla aj „nemocnica“ pre chorých, ktorých nebolo možné liečiť v ich dome.

Nie kňazom, ale lekárom

V marci roku 1902 Artemid príde do Viedmy a odtiaľ píše svojej matke: „S veľkou radosťou som sa tu stretol s mojimi drahými bratmi saleziánmi. Čo sa týka zdravia, urobil mi prehliadku páter Garrone a uistil ma, že za mesiac budem vyliečený.“ V skutočnosti k uzdraveniu došlo nie za mesiac, ale za dva roky.

Roku 1908 ako dvadsaťosem ročný Artemid skladá svoje doživotné sľuby. Je saleziánom navždy. Radil sa s predstavenými a rozhodol sa nechať tak kňazské štúdium a venovať sa ako pomocník donovi Garronemu.

8.januára roku 1911 don Garrone zomiera. A Artemid sám sa stáva od rána do večera zodpovedným za „Lekáreň sv. Františka“ a za „Nemocnicu sv. Jozefa“. Aby boli v poriadku pred zákonom, saleziánsky predstavený prijme študovaného lekára, ktorý sa stáva kompetentným zodpovedným pred úradmi. Ale v skutočnosti lekárom všetkých je on, Artemid Zatti, so svojimi skromnými štúdiami, ale s veľkou láskou voči všetkým nemocným.

Roku 1913 sa Artemidove túžby stávajú skutočnosťou. Kladie sa základný kameň novej nemocnice. Nateraz sa stavia len prízemie, ale len čo prídu peniaze, postaví sa aj prvé i druhé podlažie. Preto aj múry sa stavajú silné a bezpečné.

Najväčšou námahou je zohnať potrebné peniaze, pretože nemocnica a lekáreň majú vždy to isté účtovanie, totiž jedni platia a druhý neplatia. Keď sú účty na červenej, Zatti sadne na bicykel, narazí si na hlavu klobúk a ide prosiť o almužnu. Klope na dvere tých niekoľko bohatých domov. „Don Pedro, mohli by ste požičať päťtisíc pesos Pánu Bohu?“ „Pánu Bohu?“, pýta sa prekvapený a nechápavý boháč. „Áno, don Pedro. Pán Ježiš povedal, že to, čo urobíme pre chudobných, urobíme jemu. To je dobrý obchod, požičať Pánu Bohu.“

Národná banka Argentíny otvorila vo Viedme svoju filiálku. Zattimu pridelí číslo bežného účtu 226. Artemid minie, čo má na knižke a aj to, čo nemá. Banka ho dá zavolať. Máte veľký účet na červenej, ktorý treba zaplatiť hneď, ináč nariadime položiť hypotéku na nemocnicu. Zatti je tam pred riaditeľom ako vyjavený. Plače, prosí a nevie, čo robiť. Peňazí naozaj nemá. Jedinú vec, čo ešte má sú ďalšie dlhy.

Niekto z banky telefonuje biskupovi mons. Esandimu. Biskup hundre a hovorí, že tak, či onak sa postará. Zavolá svojho vikára. „Telefonujú mi z banky, že je tam Zatti a plače, že nemá čím zaplatiť veľkú nepokrytú sumu. Vždy jednaký! Máte niečo v pokladni?“ „Sú tam peniaze na tlač nového čísla diecéznych novín.“ „Zanes ich rýchlo riaditeľovi banky a zachráň toho chudáka.“

Utrápený Artemid Zatti musí pripustiť, že banky „nepožičiavajú Pánu Bohu nič“. S peniazmi obchodujú a dosť. Ale ako „tvrdohlavý“ kresťan urobí uzáver: „Ale mýlia sa oni, nie ja.“ A pokračuje tak ďalej.

Prišiel do nemocnice akýsi úbožiak „oblečený“ iba v handrách. Liečili ho a uzdravil sa. Ale nemôže odísť z nemocnice s tými istými handrami. Zatti navštívi istú rodinu a začne: „Nemáte jedny šaty, čo by ste požičali Pánu Bohu?“ Vytiahnu hodne ošúchaný oblek. A on na to: „Krajší nemáte? Pánovi musíme dať to najlepšie, čo máme.“

Prišiel špinavý a kuľhavý Indián. Zatti zavolá na ošetrovateľku: „Sestrička, pripravte posteľ pre Pána Ježiša:“ A keď príde hladný a otrhaný chlapec, pýta sa sestry: „Máte teplú polievku a jedny šaty pre desaťročného Ježiška?“

Oproti nemocnici otvorili skutočnú lekáreň a pracoval tam diplomovaný lekárnik. Podľa zákona lekáreň nemocnice by sa mala zatvoriť. Ale Zatti vie, že v novej lekárni všetci budú musieť zaplatiť za všetko. Chudobní už nebudú mať liekov.  Dohodne sa s predstavenými a trávi dni a noci nad lekárnickými učebnicami. Odoberie sa do La Platy, aby sa podrobil potrebným skúškam. Vráti sa domov vybavený predpísaným diplomom. A tak lekáreň nemocnice môže pokojne pokračovať vo svojej službe chudobným. Toľko ráz mu povedali, aby viedol podvojné účtovanie. Ale on odpovedal: „Veď ja ho už vediem. Do pravého vrecka dávam peniaze, čo dostávam a do ľavého účty, ktoré treba zaplatiť. Podvojné účtovanie lepšie než toto?…

A pozeral dohora

Roku 1950 (19.júla) sa pokazil vodojem. Artemid Zatti – vtedy už 70-ročný – sa vyškriabe po dlhom rebríku, aby ho opravil. Zhodou okolností ešte aj pršalo. Noha sa mu pošmykne a rebrík stratí rovnováhu. Padne. Náraz je silný, hlava ranená, celé telo silne poudierané. Pokúsi sa povedať: „To nie je nič“, ale on sám dobre vie, že to nie je pravda.

Starý nábytok sa zdá pevný a večný. Ale, keď padne, celý je rozheganý. Aj Zatti cíti odrazu, že je už starý a chorý. Cíti neutíchajúcu bolesť v ľavom boku a iné poruchy, čo neprestávajú. Vie dosť z medicíny, aby mohol povedať: „Je to nádor na pankrease. Neunúvajte sa, pretože na to niet lieku.“

Niekto ho prekvapí ako ticho plače. Ale on si hneď utrie slzy a zdá sa mu, akoby to bola vina. „Máte bolesti?“, pýtajú sa ho. A on: „Nejde o to. Ale vidím, že som už staré železo a som už zbytočný.“

Poprosí o pomazanie nemocných a obnoví krstné i rehoľné sľuby. Keď sa ho pýtajú: „Tak čo je, ako to ide?“, dá zvláštnu odpoveď: „Dohora.“ A pozerá nahor.

Pán si ho príde vziať 15.marca roku 1951. Je to ten Pán, ktorému Artemid Zatti život nepožičal ale daroval.